Sexuálne dysfunkcie sú jednou z hlavných domén práce sexuológov, medzi ktorých patria psychiatri, gynekológovia, urológovia a v neposlednej rade aj klinickí psychológovia. Spolupráca odborníkov na terapii sexuálnych dysfunkcií spočíva v schopnosti využiť vedomosti z každého odboru. Úlohou klinického psychológa v procese liečby sexuálnej dysfunkcie je aplikovať psychodiagnostické a psychoterapeutické metódy, ktoré pomáhajú dosiahnuť uzdravenie klientov.

Psychológ sa venuje predovšetkým terapeutickému vedeniu procesu, ktorým jednotliví klienti prechádzajú. Spolu s vhodnou psychodiagnostikou a dôkladným sexuologickým vyšetrením môže podať obraz o pôvode vzniku dysfunkcie, jej priebehu, možnostiach liečby a prognózy. Využíva sexuálnu terapiu ako prostriedok k dosiahnutiu uzdravenia a v ideálnom prípade k trvalým pozitívnym zmenám v sexuálnom živote každého klienta trpiaceho sexuálnou dysfunkciou.
V odborných publikáciách sa častejšie vyskytuje spojenie sexuálna dysfunkcia oproti spojeniu sexuálna funkcia.

Sexuálne funkcie človeka sú vnímané ako biologické a psychické aspekty sexuálneho správania a prežívania v rámci heterosexuálnych partnerských aktivít, zahrňujúce rozmanité spektrum prejavov, činnosti a správania. Medzi hlavné aspekty bežného sexuálneho fungovania radíme sexuálnu túžbu, kvalitu orgazmu a sexuálnu spokojnosť, zatiaľ čo dôsledkami sú sebaobraz a partnerská spokojnosť. Psychosexuálny vývin človeka sa formuje pôsobením rozličných determinujúcich činiteľov dlhodobo až do dospelosti, kedy dochádza k celkovej integrácii telesného, psychického a sexuálneho aspektu osobnosti.
Sexuálne dysfunkcie patria medzi zdravotné problémy, ktoré priamo neohrozujú život jedinca, ale do značnej miery ovplyvňujú životnú spokojnosť a kvalitu života klientov v každom vekovom období. Rovnako je to u mužov a žien, ale tiež aj u osôb, ktoré začínajú so sexuálnym životom, klientov v reprodukčnom veku a tiež starších osôb. Desiata revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb popisuje sexuálne dysfunkcie ako rôzne stavy, pri ktorých sa jedinec nimi trpiaci nemôže podieľať na sexuálnom styku tak, ako by si prial.

Sexuálne dysfunkcie, ktoré nie sú vyvolané organickou poruchou, alebo chorobou zaradzujeme medzi poruchy, pri ktorých jedinec nepociťuje sexuálnu túžbu alebo nie je schopný uskutočniť pohlavný styk vedúci k uspokojeniu, hoci k tomu má základné anatomicko-fyziologické predpoklady a nie je zameraný na neobvyklé sexuálne ciele. To sa odlišuje od organicky podmienených sexuálnych dysfunkcií, ktoré môžu byť spôsobené nedostatkom v somatickom disponovaní potrebnom pre rozvinutie sexuálneho cítenia a pre uskutočnenie pohlavného styku. Organicky podmienené dysfunkcie môžu byť tiež spôsobené druhotným poškodením, úrazom alebo somatickými chorobami. 

Rozdelenie sexuálnych dysfunkcií:

ženy:  Nedostatok alebo strata sexuálnej túžby, Odpor k sexu a nedostatok sexuálnej slasti,  Neorganický vaginizmus , Neorganická dyspareunia, Dysfunkčný orgazmus, Anorgazmia                                                 

muži: Nedostatok alebo strata sexuálnej túžby , Odpor k sexu a nedostatok sexuálnej slasti, Nedostatočná erekcia, Predčasná ejakulácia

Aby sme mohli diagnostikovať funkčné sexuálne dysfunkcie, je potrebné vylúčiť ich organickú príčinu. Celkové vyšetrenie sexuálnych dysfunkcii nie je jednoduché. Vyžaduje hodnotenie anamnestických dát a informácií o minulom a aktuálnom sexuálnom živote. Je potrebné hodnotiť partnerské vzťahy a sexuálne aktivity, sexuálne správanie autoerotického charakteru, sexuálne sny, fantázie a v podstate všetky faktory, ktoré mohli mať vplyv na vznik a vývoj danej dysfunkcie. Takýto rozbor vyžaduje dlhotrvajúcu komunikáciu s klientom a predpoklad dôverného terapeutického vzťahu. Diagnóza vyplynie z následného sexuologického vyšetrenia a anamnézy.

Krízová intervencia je nástroj psychosociálnej podpory, metóda odborného zásahu do života osoby zasiahnutej náhlou udalosťou s traumatizujúcim potenciálom. Ide o krátkodobý zásah v akútnej fáze traumatizujúcej udalosti, ktorý smeruje k podpore znovunadobudnutia schopnosti konať. Má možnosť predísť možným negatívnym následkom v sociálnych, psychických, ekonomických či právnych aspektoch budúceho života zasiahnutých. Krízová intervencia nemá možnosť odstrániť všetky dôsledky traumatizujúcej udalosti a ani to nie je jej cieľom. Nie je to psychoterapia, ale okamžitá podpora v akútnej fáze po udalosti. Jej hlavným cieľom je zmiernenie pocitov bezmocnosti a odovzdanosti u zasiahnutých.

Kríza je situácia, ktorú jedinec nachádzajúci sa v nej vníma ako ohrozenie vlastnej existencie  a pri subjektívnom posudzovaní svojich zdrojov a síl cíti, že jej vyriešenie nie je v jeho možnostiach a schopnostiach.

Udalosť s traumatizujúcim potenciálom je situácia, ktorá má výnimočne nebezpečný alebo katastrofický charakter a vyvolala by hlboké rozrušenie takmer u kohokoľvek. Podmienkou je vážne ohrozenie bezpečnosti alebo somatickej integrity jedinca, alebo blízkych osôb. Ide väčšinou o udalosti, pri ktorej prišlo k usmrteniu niekoho iného, pri ktorej hrozila smrť, došlo k úrazu alebo k ohrozeniu fyzickej integrity vlastnej osoby alebo niekoho iného a na ktorú jedinec reagoval intenzívnym strachom, beznádejou alebo hrôzou.

Klienti krízovej intervencie sú jednotlivci, ktorí sa buď stali priamymi účastníkmi traumatizujúcej udalosti alebo ich blízki, alebo pozostalí po obetiach nehôd. Pri obzvlášť zaťažujúcich zásahoch môžu byť zasiahnutí traumatizujúcou udalosťou aj profesionáli pracujúci na likvidácii následkov týchto udalosti.

Psychická prvá pomoc je súbor opatrení v peritraumatickom čase, t. j. v čase bezprostredne po mimoriadne zaťažujúcom zážitku. Nie je to psychoterapia, supervízia, rehabilitácia ani reintegrácia.

 Indikácie poskytnutia krízovej intervencie

• starostlivosť o svedkov a nezranených účastníkov nehody
• starostlivosť o príbuzných zomrelých
• starostlivosť o príbuzných po transporte chorých a zranených
• starostlivosť o príbuzných nezvestných
• starostlivosť o príbuzných pri odovzdaní správy o smrti
• urgentné kritické zásahy týkajúce sa detí,…